Zážitky a reakce týmů
Tým "Nočný motýľ" napsal:
Predohra: vo štvrtok o ôsmej večer dostávam SMS od Katky, že prehodnotila svoje rozhodnutie a nepríde — super, ostali sme štyria a všetko Slováci. Naviac ja sa cítim, že by som najradšej nikam nešiel a pekne sa liečil doma.
Piatok: Pre mňa je začiatok o jedenástej ráno, keď vyrážam z koleje do obchodu a na vlak. V Kolíne sa pridávam do rýchlika, ktorým z Prahy ide viacero známych týmov (odchod o dvanástej). Po Čáslav si ale držím pohodlné a prázdne miesto na predele medzi vozňami, až potom sa presúvam ku zvyšku týmu a skoro celý zvyšok cesty trávim diskusiou s Ľubkou (do kupé sa nám nechce, jeden "pán" tam sediaci zapácha dostatočne za partiu bezdomovcov). Na Brnenskom hlaváku si kupujeme do zásoby celodenné lístky na MHD a hajde na Zelný trh. Už tu stretávame množstvo známych, ale po registrácii sa to na náměstí Svobody ešte zhoršuje.
Zborový spev hymny je skôr tichým mumlaním s pravidelným výkrikom (projdem) TMOU! Trháme obálku a farby. Nám stačila dúha z kvalifikácie chceme niečo iné! A niečo iné sa zjavuje: napríklad protestujúci dav s pokrikmi "Stop kvalifikaci!" a "TMOU i pro blbé!" a podobne. Prvé heslo ktoré sa nám podarí zistiť je hmyz, potom Ľubka obehne protestujúcich a máme aj slzičku. Od roztlieskavačiek prichádza nešťastný Ľuboš, že to je jasný semafor, ktorý nemáme (manuál sme strategicky zabudli doma). Obieham okolitými ulicami a hľadám knihkupectvo, kde by mi požičali Rozum do vrecka (asi by bol lepší nápad obehnúť okolosediace týmy a požičať si rovno manuál). Keď ho konečne nájdem, zisťujem, že zakreslené symboly z väčšej časti v semafore vôbec nie sú a tak sa vraciam pozorovať predstavenie. Po chvíli zúrivého pozerania na dve najbližšie dievčiny máme už aj chalupu. Ružovú Bratislavu (no, na to by sme museli asi veľa chlastať ;) riešime spoločnými silami, v modrej spoznávam nápisy okolo fontány keď náhodou prechádzam okolo (teda... ono tam obiehajú tú fontánu desiatky ľudí, takže sa to nedá nevšimnúť si ich) a teda teflonku. Po pokuse rátať nástroje a hrajúcich "bezdomovcov" to vzdávam a píšem rovno naději a s týmto repertoárom sa nám darí vyplniť celý text 20 minút pred oznámením riešenia.
Jano s Ľubošom idú k divadlu, ja s Ľubkou na výhliadku. Stretávame sa znovu na námestí a pri tom cestou cez Zelný trh strácam svoju fialovú karimatku v zelenom obale — ak ju niekto uvidíte, srdečne ju odo mňa pozdravujte. No a lúštime, pričom sa pri nás zastavujú okoloidúci ľudia a pýtajú sa, čo sa to deje (a nielen česi). Začínam podozrením na príliš veľké množstvo vlastných mien a zemepisných názvov, ale potom ma Jano presviedča, že sa pustíme do mriežky. Skúšam to rátať ale nevychádza to presne a tak sa obraciame na spoľahlivé kuknem-vidím! A už sa sype text riešenia. (Potom od Marbla (Paradox) v cieli počúvam, že on si mriežku aj text vyfotil, natiahol do GIMP-u na noťase, hodil vrstvu na vrstvu a už to bolo. ;)
Volíme postup bez použitia hromadnej dopravy. Samozrejme začíname od mostu a prvý výhľad na Petrov je už v momente keď riečku kríži potrubie. Nechce sa nám po ňom šplhať a tak si zachádzame k železničnému mostu kde nachádzame stanovište a o málo lepší výhľad. Máme plošák — ešte šťastie, že sme si na štarte spomenuli že nemáme drôt a okradli Paradox o jednu žilu z TP-čka. Rátam horné okienka — 26 — čím je metóda riešenia zrejmá. Zachádzame na okraj Vaníčkové, kde snaď bude kľud na lúštenie. A on by aj bol, až na duchom neprítomného cigána z ktorého tiahne acetón na pekných pár metrov a za nič na svete od nás nechce odísť — pomaly máme chuť volať políciu! Napokon sa traja venujeme riešeniu (Ľubka píše, Jano drží káble v čelovke a ja nimi behám po plošáku) a Ľuboš sa snaží zbaviť toho dotieravca. Za chvíľu máme riešenie (sic dve písmenka sa nám nepodarilo rozsvietiť, ale to nevadí) a ideme preč. Mladý chemik sa nás snaží sledovať ale keď sa zrazíme s ďalšími dvoma týmami, vzdáva to.
Karáskovo náměstí je na hodinový zákys. Také ulice v Brne nie sú a to rozloženie brán na okraji je podivné — rátame brány, ústia ulíc, zuby na hradbách — všetko bezvýsledne — ani morzeovku, ani čísla písmen, ani posuny. Ľuboš si dáva energydrink, snažíme sa myslieť a nezaspať. Vedľa sa zastavujú hudoboníci (že by zo štartu?) v zložení dvoje husle a gitara a hrajú čo im napadne. Potom mi pohľad padá na Malopetrskou, čo sa mi ako názov ulice nezdá (ono niektoré tie názvy pripomínajú nejaké kluby alebo bary a podobne), pretože kto by bol malým, keď môže byť veľkým. A tak hľadám v registri Velkopetrskú. Ale register v mape pozná iba Velkopavlovickú (keď už prevraciam, tak obe polovice) na neďalekom sídlisku. A potom to už ide ľahko: identifikujeme ulice na mape model Ankh-Morpork a nachádzame cieľ ako roh cintorínu.
Keď preberáme ďalšiu šifru, Ľuboš vykríkne: "Jé, Duch Svätý!" a organizátori nás hneď ženú lúštiť preč. Tak sa posúvame o pár sto metrov ďalej k sídlisku, keďže východný smer postupu je skoro istý a rozkladáme sa na svahu s výhľadom na Brno. Veľmi rýchlo objavujeme dvojice ako dve veže a spoločenstvo prsteňa, dlhý a široký a podobne. Chvíľu na to už lepíme páry dohromady a diskutujeme, ktorý z troch kráľov sa štandardne kreslí ako černoch. Hint o volnosti si nevšímame, ono je to aj tak jediné písmeno ktoré nám do výsledku nesedí a tak sa posúvame na miesto najväčšieho utrpenia — do kockárova.
Je polnoc a my sa rozkladáme pod panelákom vedľa autobusovej zastávky a skalpelom režeme a Koresom (ktorý vo vlhku a chlade, naviac na kriedovom papieri, nedrží) a izolepou lepíme prvú kocku. Nápad ktorého sa dve hodiny držíme je pozerať sa vždy skrz jeden z útvarov pod takým uhlom aby sme ho videli pravidelný a prečítať písmenko za ním. Ešte teraz ma hnevá keď si spomeniem, ako sa sťažujem na tie dva trojuholníky na hranách, že cez ne je vidieť len dieru na druhej strane. Skúšame presvecovať diery čelovkou a hľadať na presvietenom obraze písmená. Pár krát okolo prechádzajú Hanka s Klárou z Pařížské modré ako sa snažia chôdzou v rôznych zložitých schémach zahriať (možno po vzore žltého hesla niečo píšu, ale my sa venujeme kocke). Stále nič, ak teda nepočítame obyvateľa z prvého poschodia ktorý sa vylieza sťažovať, že mu svietime do okna a rušíme mu spánok (no, ehm... povedal by som, že niektorí ľudia si dokážu hrozne vymýšľať), takže sa (pešo) vydávame po prvú nápovedu. Tam síce nadávame, že sme sa nič nové nedozvedeli, ale aspoň si užívame pekný výhľad na Brno a potom nám dochádza, že tie diery naproti sebe nie sú náhoda. K riešeniu sa ale nedostávame (Ľuboš to síce skúša správne, ale kocka je vlhká a len ťažko drží tvar — písmenká cez ostané diery väčšinou nevidieť), a tak sa vydávame aj po druhú nápovedu. Snaha zísť priamo ku križovatke Bělohorskej s Jedovnickou končí tŕním, roztrhanou kockou a zahnaním psom (že je za plotom človek dúfať môže, ale keď cesta mieri priamo k zdroju brechotu). Na skalke potom po opakovanej nadávke na to, že sme sa nič nedozvedeli, sa skladáme za svah aby na nás nefúkalo a zas skúšame riešiť — už je viac-menej jasné čo máme hľadať. Takže len rozoberáme a zas lepíme druhú kocku ktorú sme pôvodne zlepili texom von. Cítim, že sa na mňa vrhá kríza a tak si dávama energydrink z Plusu za nejakých 17 korún a po polhodine sedenia som jediný z týmu, kto nespí. A ako sa tak hrám s kockou, odrazu vidím heyd aj ukov aj aryb a dokonca aj nik!. No ako keby som od začiatku nehovoril, že ďalšie stanovište bude v Líšni! Po vzore niektorých zúfalých týmov hrdo rozdupávame svoju kocku a vyrážame dookola, keďže schodnosti trate do múzea moc neveríme.
Päť hodín na šestke sa našťastie nijak výrazne nepodpísalo na morálke týmu a šifru pri rybníku lúskame rýchlo, aj keď na niektoré výrazy si chvíľu musíme spomínať. Hurá do Podolí (a zas pešo). Už po neviem koľký krát narážame na Parní mlátičku a nie je to posledný takýto incident. Vyberáme šifru a kreslíme cykly podľa fontov (prakticky ihneď). No a ako spoznať výsledný útvar? Slovo textu je zjavne len šípka ukazujúca na "R". Tak dobre, položíme A4 (šifru) na A4 (mapu), pretlačíme stred písmena "R" a dostávame !presne! kótu Chochola (436,1) vzdialenú asi 5 km na sever. Keďže sa lepšie nápady nehrnú (na rozdiel od poľovníkov, ktorí nadávajú, že tam majú vypustené bažanty a idú ich strieľať), vyrážame váhavo po modrej. Nakoniec, keďže stále krútime hlavami nad akousi poznámkou z pravidiel o troch kilometroch, sa nám podarí všimnúť si v mape aj vojenský objekt a tak to od Kadlecova mlýna za neustálej kanonády na nebohé bažanty za kopcom berieme krížom cez kopec na červenú, kde sa po šifru odpája Ľuboš a zvyšok týmu relaxuje. Mimo iné dohadujeme, že po 13-tku takto bežím ja, po 14-tku Jano a po 15-tku Ľubka ;). Medzitým nám prichádza SMS, že ostreľovaná osmička sa presúva.
Ľuboš sa vracia skôr ako sa Ľubka stihne naraňajkovať a nesie šifru (potom posiela rovnakým škaredým direktom aj Terku a Radima z DuJour a spol. keď sa pýtajú na skratku k plotu — chodník z mapy objavujeme chvíľu na to za zákrutou značky). Čísla su jasné, ktoré presne chýba je horšie, ale štyri odstavce to v okolí môže znamenať jedine kótu a tak tušiac riešenie 428,8 ho po chvíli skutočne nachádzame.
Na rybkách sme okolo 10.30 a lúštime čo nám sily stačia — jedenástka by bol veľmi dobrý výsledok. Autíčka z nápovedy spoznávame a pol hodinu pred koncom hry máme úvodný text a ďalej to neriešime. Čo by mohlo byť SZ? Severozápad? To sa nám nezdá (a nikoho už nenapadne v časovej tiesni priložiť pravítko na mapu) a tak sa vydávame smerom na Staré zámky ktoré su na opačnom brehu. Kým sa dostaneme do údolia prichádza SMS o konci hry. Trháme teda STOP obálku a keďže sa nikomu z nás do cieľa nechce, presúvame sa na autobus z Mariánského údolí. Konečne označujeme draho kúpené lístky a na hlaváku ich potom dávame ľudom pri automatoch. Tam sa stretávame s Paradoxom a Tiborom zo Scientific Approach a pár ďalšími ľuďmi a spoločne kupujeme lístky na vlak. Hromadke sa vyhýbam ja (lebo idem na Brandýs) a úbohá Ľubka, ktorú už tretí deň bolí zub a cez noc jej pravé líce napuchlo do naozaj nepekných rozmerov a tak mieri rovno domov. O siedmej večer som konečne na koleji a môžem prehlásiť TMOU! 9 za zatiaľ najlepšiu (a najúspešnejšiu) šifrovačku na ktorej som sa zúčastnil (aj keď ich veľa nebolo).
Epilóg: pozerám na šifry na ktoré sme už nedošli: 11 by bola rýchlo (XORovať to so šachovnicou je prvý nápad ktorý mám keď ju vidím), v 12-tke hneď rátam 26 stĺpcov, čím je aspoň prvá polovica riešenia hotová no a ostáva ťažšia 13 a potom už len 14 … Nezabiť 5 hodín kockou, cieľ by bol reálny — možno o rok.
Piatok: Pre mňa je začiatok o jedenástej ráno, keď vyrážam z koleje do obchodu a na vlak. V Kolíne sa pridávam do rýchlika, ktorým z Prahy ide viacero známych týmov (odchod o dvanástej). Po Čáslav si ale držím pohodlné a prázdne miesto na predele medzi vozňami, až potom sa presúvam ku zvyšku týmu a skoro celý zvyšok cesty trávim diskusiou s Ľubkou (do kupé sa nám nechce, jeden "pán" tam sediaci zapácha dostatočne za partiu bezdomovcov). Na Brnenskom hlaváku si kupujeme do zásoby celodenné lístky na MHD a hajde na Zelný trh. Už tu stretávame množstvo známych, ale po registrácii sa to na náměstí Svobody ešte zhoršuje.
Zborový spev hymny je skôr tichým mumlaním s pravidelným výkrikom (projdem) TMOU! Trháme obálku a farby. Nám stačila dúha z kvalifikácie chceme niečo iné! A niečo iné sa zjavuje: napríklad protestujúci dav s pokrikmi "Stop kvalifikaci!" a "TMOU i pro blbé!" a podobne. Prvé heslo ktoré sa nám podarí zistiť je hmyz, potom Ľubka obehne protestujúcich a máme aj slzičku. Od roztlieskavačiek prichádza nešťastný Ľuboš, že to je jasný semafor, ktorý nemáme (manuál sme strategicky zabudli doma). Obieham okolitými ulicami a hľadám knihkupectvo, kde by mi požičali Rozum do vrecka (asi by bol lepší nápad obehnúť okolosediace týmy a požičať si rovno manuál). Keď ho konečne nájdem, zisťujem, že zakreslené symboly z väčšej časti v semafore vôbec nie sú a tak sa vraciam pozorovať predstavenie. Po chvíli zúrivého pozerania na dve najbližšie dievčiny máme už aj chalupu. Ružovú Bratislavu (no, na to by sme museli asi veľa chlastať ;) riešime spoločnými silami, v modrej spoznávam nápisy okolo fontány keď náhodou prechádzam okolo (teda... ono tam obiehajú tú fontánu desiatky ľudí, takže sa to nedá nevšimnúť si ich) a teda teflonku. Po pokuse rátať nástroje a hrajúcich "bezdomovcov" to vzdávam a píšem rovno naději a s týmto repertoárom sa nám darí vyplniť celý text 20 minút pred oznámením riešenia.
Jano s Ľubošom idú k divadlu, ja s Ľubkou na výhliadku. Stretávame sa znovu na námestí a pri tom cestou cez Zelný trh strácam svoju fialovú karimatku v zelenom obale — ak ju niekto uvidíte, srdečne ju odo mňa pozdravujte. No a lúštime, pričom sa pri nás zastavujú okoloidúci ľudia a pýtajú sa, čo sa to deje (a nielen česi). Začínam podozrením na príliš veľké množstvo vlastných mien a zemepisných názvov, ale potom ma Jano presviedča, že sa pustíme do mriežky. Skúšam to rátať ale nevychádza to presne a tak sa obraciame na spoľahlivé kuknem-vidím! A už sa sype text riešenia. (Potom od Marbla (Paradox) v cieli počúvam, že on si mriežku aj text vyfotil, natiahol do GIMP-u na noťase, hodil vrstvu na vrstvu a už to bolo. ;)
Volíme postup bez použitia hromadnej dopravy. Samozrejme začíname od mostu a prvý výhľad na Petrov je už v momente keď riečku kríži potrubie. Nechce sa nám po ňom šplhať a tak si zachádzame k železničnému mostu kde nachádzame stanovište a o málo lepší výhľad. Máme plošák — ešte šťastie, že sme si na štarte spomenuli že nemáme drôt a okradli Paradox o jednu žilu z TP-čka. Rátam horné okienka — 26 — čím je metóda riešenia zrejmá. Zachádzame na okraj Vaníčkové, kde snaď bude kľud na lúštenie. A on by aj bol, až na duchom neprítomného cigána z ktorého tiahne acetón na pekných pár metrov a za nič na svete od nás nechce odísť — pomaly máme chuť volať políciu! Napokon sa traja venujeme riešeniu (Ľubka píše, Jano drží káble v čelovke a ja nimi behám po plošáku) a Ľuboš sa snaží zbaviť toho dotieravca. Za chvíľu máme riešenie (sic dve písmenka sa nám nepodarilo rozsvietiť, ale to nevadí) a ideme preč. Mladý chemik sa nás snaží sledovať ale keď sa zrazíme s ďalšími dvoma týmami, vzdáva to.
Karáskovo náměstí je na hodinový zákys. Také ulice v Brne nie sú a to rozloženie brán na okraji je podivné — rátame brány, ústia ulíc, zuby na hradbách — všetko bezvýsledne — ani morzeovku, ani čísla písmen, ani posuny. Ľuboš si dáva energydrink, snažíme sa myslieť a nezaspať. Vedľa sa zastavujú hudoboníci (že by zo štartu?) v zložení dvoje husle a gitara a hrajú čo im napadne. Potom mi pohľad padá na Malopetrskou, čo sa mi ako názov ulice nezdá (ono niektoré tie názvy pripomínajú nejaké kluby alebo bary a podobne), pretože kto by bol malým, keď môže byť veľkým. A tak hľadám v registri Velkopetrskú. Ale register v mape pozná iba Velkopavlovickú (keď už prevraciam, tak obe polovice) na neďalekom sídlisku. A potom to už ide ľahko: identifikujeme ulice na mape model Ankh-Morpork a nachádzame cieľ ako roh cintorínu.
Keď preberáme ďalšiu šifru, Ľuboš vykríkne: "Jé, Duch Svätý!" a organizátori nás hneď ženú lúštiť preč. Tak sa posúvame o pár sto metrov ďalej k sídlisku, keďže východný smer postupu je skoro istý a rozkladáme sa na svahu s výhľadom na Brno. Veľmi rýchlo objavujeme dvojice ako dve veže a spoločenstvo prsteňa, dlhý a široký a podobne. Chvíľu na to už lepíme páry dohromady a diskutujeme, ktorý z troch kráľov sa štandardne kreslí ako černoch. Hint o volnosti si nevšímame, ono je to aj tak jediné písmeno ktoré nám do výsledku nesedí a tak sa posúvame na miesto najväčšieho utrpenia — do kockárova.
Je polnoc a my sa rozkladáme pod panelákom vedľa autobusovej zastávky a skalpelom režeme a Koresom (ktorý vo vlhku a chlade, naviac na kriedovom papieri, nedrží) a izolepou lepíme prvú kocku. Nápad ktorého sa dve hodiny držíme je pozerať sa vždy skrz jeden z útvarov pod takým uhlom aby sme ho videli pravidelný a prečítať písmenko za ním. Ešte teraz ma hnevá keď si spomeniem, ako sa sťažujem na tie dva trojuholníky na hranách, že cez ne je vidieť len dieru na druhej strane. Skúšame presvecovať diery čelovkou a hľadať na presvietenom obraze písmená. Pár krát okolo prechádzajú Hanka s Klárou z Pařížské modré ako sa snažia chôdzou v rôznych zložitých schémach zahriať (možno po vzore žltého hesla niečo píšu, ale my sa venujeme kocke). Stále nič, ak teda nepočítame obyvateľa z prvého poschodia ktorý sa vylieza sťažovať, že mu svietime do okna a rušíme mu spánok (no, ehm... povedal by som, že niektorí ľudia si dokážu hrozne vymýšľať), takže sa (pešo) vydávame po prvú nápovedu. Tam síce nadávame, že sme sa nič nové nedozvedeli, ale aspoň si užívame pekný výhľad na Brno a potom nám dochádza, že tie diery naproti sebe nie sú náhoda. K riešeniu sa ale nedostávame (Ľuboš to síce skúša správne, ale kocka je vlhká a len ťažko drží tvar — písmenká cez ostané diery väčšinou nevidieť), a tak sa vydávame aj po druhú nápovedu. Snaha zísť priamo ku križovatke Bělohorskej s Jedovnickou končí tŕním, roztrhanou kockou a zahnaním psom (že je za plotom človek dúfať môže, ale keď cesta mieri priamo k zdroju brechotu). Na skalke potom po opakovanej nadávke na to, že sme sa nič nedozvedeli, sa skladáme za svah aby na nás nefúkalo a zas skúšame riešiť — už je viac-menej jasné čo máme hľadať. Takže len rozoberáme a zas lepíme druhú kocku ktorú sme pôvodne zlepili texom von. Cítim, že sa na mňa vrhá kríza a tak si dávama energydrink z Plusu za nejakých 17 korún a po polhodine sedenia som jediný z týmu, kto nespí. A ako sa tak hrám s kockou, odrazu vidím heyd aj ukov aj aryb a dokonca aj nik!. No ako keby som od začiatku nehovoril, že ďalšie stanovište bude v Líšni! Po vzore niektorých zúfalých týmov hrdo rozdupávame svoju kocku a vyrážame dookola, keďže schodnosti trate do múzea moc neveríme.
Päť hodín na šestke sa našťastie nijak výrazne nepodpísalo na morálke týmu a šifru pri rybníku lúskame rýchlo, aj keď na niektoré výrazy si chvíľu musíme spomínať. Hurá do Podolí (a zas pešo). Už po neviem koľký krát narážame na Parní mlátičku a nie je to posledný takýto incident. Vyberáme šifru a kreslíme cykly podľa fontov (prakticky ihneď). No a ako spoznať výsledný útvar? Slovo textu je zjavne len šípka ukazujúca na "R". Tak dobre, položíme A4 (šifru) na A4 (mapu), pretlačíme stred písmena "R" a dostávame !presne! kótu Chochola (436,1) vzdialenú asi 5 km na sever. Keďže sa lepšie nápady nehrnú (na rozdiel od poľovníkov, ktorí nadávajú, že tam majú vypustené bažanty a idú ich strieľať), vyrážame váhavo po modrej. Nakoniec, keďže stále krútime hlavami nad akousi poznámkou z pravidiel o troch kilometroch, sa nám podarí všimnúť si v mape aj vojenský objekt a tak to od Kadlecova mlýna za neustálej kanonády na nebohé bažanty za kopcom berieme krížom cez kopec na červenú, kde sa po šifru odpája Ľuboš a zvyšok týmu relaxuje. Mimo iné dohadujeme, že po 13-tku takto bežím ja, po 14-tku Jano a po 15-tku Ľubka ;). Medzitým nám prichádza SMS, že ostreľovaná osmička sa presúva.
Ľuboš sa vracia skôr ako sa Ľubka stihne naraňajkovať a nesie šifru (potom posiela rovnakým škaredým direktom aj Terku a Radima z DuJour a spol. keď sa pýtajú na skratku k plotu — chodník z mapy objavujeme chvíľu na to za zákrutou značky). Čísla su jasné, ktoré presne chýba je horšie, ale štyri odstavce to v okolí môže znamenať jedine kótu a tak tušiac riešenie 428,8 ho po chvíli skutočne nachádzame.
Na rybkách sme okolo 10.30 a lúštime čo nám sily stačia — jedenástka by bol veľmi dobrý výsledok. Autíčka z nápovedy spoznávame a pol hodinu pred koncom hry máme úvodný text a ďalej to neriešime. Čo by mohlo byť SZ? Severozápad? To sa nám nezdá (a nikoho už nenapadne v časovej tiesni priložiť pravítko na mapu) a tak sa vydávame smerom na Staré zámky ktoré su na opačnom brehu. Kým sa dostaneme do údolia prichádza SMS o konci hry. Trháme teda STOP obálku a keďže sa nikomu z nás do cieľa nechce, presúvame sa na autobus z Mariánského údolí. Konečne označujeme draho kúpené lístky a na hlaváku ich potom dávame ľudom pri automatoch. Tam sa stretávame s Paradoxom a Tiborom zo Scientific Approach a pár ďalšími ľuďmi a spoločne kupujeme lístky na vlak. Hromadke sa vyhýbam ja (lebo idem na Brandýs) a úbohá Ľubka, ktorú už tretí deň bolí zub a cez noc jej pravé líce napuchlo do naozaj nepekných rozmerov a tak mieri rovno domov. O siedmej večer som konečne na koleji a môžem prehlásiť TMOU! 9 za zatiaľ najlepšiu (a najúspešnejšiu) šifrovačku na ktorej som sa zúčastnil (aj keď ich veľa nebolo).
Epilóg: pozerám na šifry na ktoré sme už nedošli: 11 by bola rýchlo (XORovať to so šachovnicou je prvý nápad ktorý mám keď ju vidím), v 12-tke hneď rátam 26 stĺpcov, čím je aspoň prvá polovica riešenia hotová no a ostáva ťažšia 13 a potom už len 14 … Nezabiť 5 hodín kockou, cieľ by bol reálny — možno o rok.
Zpět na zápisky